“Pútnická pieseň. Dávidova. Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú! Ako výborný olej na hlave, čo steká na bradu, Áronovi na bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. Ako rosa Hermona, čo padá na sionské vrchy. Lebo Hospodin tam udelil požehnanie a život naveky.”  Žalm 133

Dávid v žalme vyzdvihuje význam a krásu spoločenstva, ktoré môžu zažívať kresťania so svojou duchovnou rodinou. Čím viac sme si bližšie jeden druhému i navzájom, tým viacej sa naše spoločenstvo stáva dobré, milé a potešujúce pre každého jedného z nás. Naviac takto zjednotená a spoluprebývajúca cirkev pred Pánom sa stáva zdrojom dobrého,  radosti a potešenia i pre svoje hynúce okolie. Žalmista toto potešenie ďalej prirovnáva k oleju, ktorý sa používa na pomazanie kňazov a rose na Hermone, ktorá prináša život tam, kde nie je dostatok prirodzenej vlahy.

Tam, kde prebýva jednota, dobro a láska, tam prebýva i Boh. Kde láska praje požehnanie, tam Boh prikazuje požehnaniu. Boh sa veľmi raduje z toho, keď vidí svoje deti ako sa spoločne vedia radovať a potešovať. A ak prebývame spolu v láske, tak môžeme zažívať i radosť z večnosti, ktorú nám už nikto nevezme. Milujme sa na večnosť a budeme žiť večne.

Nechajme svoje životy preniknúť a naplniť Božou láskou, nech naše spoločenstvo môže byť pojivom dobrého, potešenia a zdrojom večného života nielen pre domáceho viery, ale i pre naše okolie a vedz, že Hospodin tam udelí svoje požehnanie a život naveky.