Na konci druhého listu Timotejovi Pavol odovzdáva posledné životné múdrosti. Vie, že jeho život sa už končí. Prekvapivo nehovorí o tom, ako kázať, alebo ako rozvinúť službu nadprirodzených zázrakov, ani o stratégii rozvoja cirkvi. Hovorí o ľuďoch. Ľudia, sú tým je jediným, čo ostane do večnosti. Budovy, programy, stratégie nie. To všetko je dobré, ale len ako nástroj na Boží dotyk pre ľudí. Pavol je však úprimný. Vie, že v službe ľuďom to nie je ľahké a ukazuje nám pár jeho osobných príkladov. Hovorí o ľuďoch, ktorí ho opustili, zradili, o tých, s ktorými sa rozišiel a opäť ich chce vidieť, aj o tých, ktorí stoja pri ňom. Je to skúsenosť Božieho muža, o ktorej by mal vedieť každý, kto slúži ľuďom.

Skôr ako sme poznali syndróm vyhorenia, pred viac ako tritisíc rokmi, horel na púšti ker, ktorý neprestal horieť. Mojžiš, ktorý vtedy asi zažíval niečo ako osobné vyhorenie, sa rozhodol prísť k nemu a zistiť ako je možné, že ten krík horí a predsa nevyhorí. Jeho život, ale aj život celého Božieho ľudu sa odvtedy zmenil. O približne 1400 rokov neskôr bol Pavol v rímskom väzení a čakal na finálny rozsudok. V druhom líste Timotejovi píše svojmu blízkemu mladému priateľovi Timotejovi a vyzýva ho, aby roznecoval oheň Božieho obdarovania. A opäť raz to má potenciál zmeniť život mnohých. Ako sa dá roznecovať takýto oheň v našom bežnom živote, o tom je prvá kázeň našej série: Ako nevyhorieť, ktorá je štúdium tohto druhého Pavlovho listu.